Je strašné žiť v dobe, kedy sa mladí ľudia boja mať deti, že ich systém zabije, alebo sa z nich stanú otroci. Kedy sa mladí boja zakladať rodiny, nakoľko získať byt môžu iba za cenu celoživotného zadĺženia sa, čím si zároveň systém zaručuje ich celoživotnú poslušnosť. Kedy politici vystupujú pred národom, z úst vypúšťajú klamstá a vôbec im nevadí, že národ vie, že klamú, že sú špinaví, nenažratí, a že svoj národ zapredali pre svoje korytá. Nestačí im, že nás klamú, ale pretáčajú pravdu a za cenu represálií nútia klamať celý národ. Vykrikujú, že u nás je sloboda, demokracia, pritom si odsúhlasujú zákony, aby nás navždy umlčali. Vykrikujú, že u nás stúpa životná úroveň, pritom všetko zdražuje, a platy ani dôchodky nerastú. Zato pribúda žobrákov, bezdomovcov a tých, čo si dobrovoľne berú svoje životy, nakoľko už nevládzu v tomto systéme žiť.
Žijeme a pracujeme iba preto, aby sme pracovali, ale nežili. Aby sme sa najedli, vyspali a zasa pracovali. Žijeme v dobe, kedy politici zapredávajú svoje národy pre tých, ktorí sa rozhodli, že treba obyvateľov planéty poriadne preriediť a prefarbiť, aby ich vlastní potomkovia mali stále dostatok všetkého. Preto neváhajú vyvražďovať a vykrádať suverénne krajiny, ktoré vlastnia prírodné bohatstvo, za pomoci svojich teroristov a podpory krajín, kde politici stratili akúkoľvek česť a morálku. Dokonca sa neštítia vyhrážať veľkou vojnou národu, ktorý zachránil svet od nacizmu, aby ho mohli vykradnúť.
Všetci zločinci sú chránení rôznymi zákonmi a potrestaní sú tí, čo
na ich zločiny poukazujú. Žijeme v dobe, kedy klamstvo sa obrátilo
na pravdu, a ten, kto pravdu hovorí, je označovaný za klamára.
V dobe, kedy tí, ktorí chcú zachrániť svoju zem, svoje deti, svoju kultúru, sú označovaní za extrémistov.
Žijeme v dobe, kedy ľudia z podriadených štátov za rovnakú prácu dostávajú oveľa menšie platy, a za rovnaké ceny nekvalitné potraviny. Pritom sa tieto nadriadené štáty neštítia oháňať demokraciou a svojimi hodnotami.
Žijeme v dobe, kedy sa rúcajú všetky piliere spoločnosti a nemohúcne pozeráme, ako zaniká naša civilizácia. V dobe, kedy sa už na základných školách presviedčajú, že nemusia byť tým, čím sú. Ale môžu byť hocikým, keď si zmenia pohlavie. V dobe, kedy sa sexuálne vzdelávajú už celkom malé deti. Zrejme, aby pochopili svoje spolužiačky z radov imigrantov, ktoré sú často už v ôsmych rokov sexuálne zneužívané. Politikmi je tolerovaná pedofília, čo je hrubé narušenie práv dieťaťa. Kedy lieky neliečia a do vody, vzduchu a potravín sú pridávané látky, ktoré nás otupujú, či rovno zabíjajú. V dobe, kedy nemorálni udavači získavajú ceny za odvahu a ich obete, slušní ľudia, sú vystavovaní dehonestovaniu.
V dobe, kedy sa bežne stáva, že človek zomrie od vyčerpania priamo
v práci. Presne ako otrok. Kedy chorí ľudia bez domova sú vyhadzovaní z nemocnice a často pred jej bránami i zomierajú. Kedy sa v mene demokracie bombardujú civilní obyvatelia a v mene humanity vytrhávajú živým ľuďom z tela orgány.
V dobe, kedy sa nepohodlní netrestajú trestom smrti, ale záhadne miznú alebo náhle zomierajú.
Kedy zločinci nie sú potrestaní, ale trestajú tých, čo na nich poukazujú. Kedy nie sú potrestaní ani najmasovejší vrahovia
z vysokej politiky, ktorí majú na svedomí státisíce ľudských životov.
Žijeme v dobe, kedy zákony platia iba pre obyčajných ľudí a otrokov. Kedy prestávajú platiť medzinárodné a medzištátne dohody a dohovory. V najvyšších inštitúciach sa usadila korupcia a prospechárstvo.
Kedy na rozkaz hegemóna vytvárajú najnemorálnejšie štáty komploty proti morálnejším štátom, ktoré odmietajú poslušnosť. Trestajú ich sankciami, alebo na základe nepravdivých či skreslených informácií ich dehonestujú, poprípade v ich krajine vyrobia prevrat alebo farebnú revolúciu.
Žijeme v dobe, kedy je sloboda slova a prejavu deklarovaná ústavou, ale iba dovtedy, ak sa kritika netýka samotných politikov alebo ich chránencov.
Žijeme v dobe chaosu, strachu a prenasledovania a je to o to smutnejšie, že sú prenasledovaní národne cítiaci, pracujúci, slušní ľudia, ktorí nechcú nič iné, iba slušne žiť a nebáť sa o svoju rodinu a o svoju krajinu.
Emília Blážová