Vlk (pes) – Dažbogove zviera. Je to starodávny „sprievodca“ Slovanov. Je rodový symbol Slovanov.
Symbolické zobrazenie – čierne pozadie, smaragdový zelený kruh
s tenkým zlatým okrajom alebo halo, v strede kruhu je vlk ako stelesnenie prepleteného Ducha a Vôle. Vlk sa zobrazuje rôznymi spôsobmi. Niekedy sa „usmieva“, niekedy sa tvári ušľachtilo, atď.,
v závislosti od „korporatívnej“ príslušnosti symbolu.
Vlčia vôľa je porovnateľná s vôľou človeka. Pradávno sme sa pokrvne spojili s Vlčím Rodom. Stali sme sa príbuznými. V živote často splývali s Duchom. Poznávajúc cestu boli jednotní. Kľúče nestratili.
Vlk je dravé zviera, predchodca psa domáceho, ktorý si mnohé zvyky vlka uchoval. Žije vo svorke, patrí k mäsožravcom a je nesmierne múdry. Toto silné a nebezpečné zviera vyvolalo u Slovanov protichodné pocity. Na jednej strane je vlk totemovým predkom mnohých slovanských kmeňov a toto puto do dnešných dní zostalo veľmi silné. Vlk i dnes vyvoláva strach a rešpekt. Aj keď sa neodváži loviť sám, ale len vo svorke, uprednostňuje slabú alebo chorú zver. Napriek tomu loví a zabíja jedine vtedy, ak je to pre svorku nevyhnutné, takže cez leto, keď je pomerne dosť stravy, nie je nebezpečný. Neuri, ktorí obývali niektoré oblasti dnešného Bieloruska, sa podľa Hérodota na niekoľko dní v roku premenili na vlkov, čo neprekvapilo ani starých Grékov, ktorí sú známi skúsenosťami
s takýmito premenami na iný vzhľad.
Na druhej strane vlk je v mnohých príbehoch sprievodcom
po začarovanom lese, je stelesnením posmrtného života. Ako sprievodca však nie je nezaujatý, vlk si za svoje služby vždy účtoval poplatok – koňa alebo kravu. Z tejto vlčej osobitosti sa ozývajú ozveny starovekej spravodlivosti, „ak berieš – daj všetko“ (aké požičiaš, také vráť), čo dnes poznáme ako zákon zachovania energie. Táto temná podstata vlka, divne spojená s mesiacom a mrazivými jasnými nocami, Slovanov ľakala. Verilo sa, že vlk patrí do sveta mŕtvych a pozná jeho tajomstvá. Žalostné vlčie vytie našich predkov desil a považovali to
za zlé znamenie. Ak to počuli, pripravovali sa na hlad, vojnu alebo ťažkú zimu. Mnoho európskych národov verí v premenu na vlkolaka. Ak čarodejník zapichol nôž do dňa, sa mohol premeniť na vlka a behať v jeho koži, pokiaľ nôž bude na danom mieste.
Vlk je teda dvojaký tvor. Na jednej strane je úzko spojený so slnečným božstvom, múdry a verný spoločník, mocný veštec. Na druhej strane dravý démon, mimozemské zviera zo sveta mŕtvych. Keď si
s prichádzajúcou nocou spomenie na hrozivé meno, zrazu sa zatrasie a zmĺkne, aby odvrátil toto nešťastie. To všetko vidieť z obrazu premeny na vlkolaka – z polovice človek, z polovice vlk. Čas vlkov je stred zimy. Farby sivá, biela, čierna. Príslovie a porekadlá: Vlka noha živí; Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť; Sýty vlk je krotkejší ako nenásytný človek; Koľko vlkov sa nekŕmi, toľko utečie do lesa; Ak sa vlk objaví v dedine, príde hlad; Vlk, prechádzajúci cez cestu, šťastie prináša.
Lov vlkov
(Lov vlkov, ktorý porušujú paraziti, býva nepotrestaný. A licenciu nemajú.)
Lovci hrajú s vlkmi nerovný boj,
nehnúc ani len brvou!
Vlajkami nám ohradili slobodu,
zabíjajú s istotou, na istotu.
Не на равных играют с волками
Егеря, но не дрогнет рука!
Оградив нам свободу флажками,
Бьют уверенно, наверняка.
Vlk nemôže porušiť tradície.
maličké štence sú slepé, vie každý.
My, vĺčatá, sme cucali vlčice.
A vcucali: „Neslobodno za vlajky!“
Волк не может нарушить традиций.
Видно, в детстве, слепые щенки.
Мы, волчата, сосали волчицу.
И всосали: «Нельзя за флажки!»
Sú na love vlkov, lovia ich!
Šedých dravcov – starých i mladých.
Honci revú a psi brešú, až dávia.
Krv v snehu a červené fľaky na vlajkách.
Идёт охота на волков, идёт охота!
На серых хищников – матёрых и щенков.
Кричат загонщики, и лают псы до рвоты.
Кровь на снегу и пятна красные флажков.
Naše nohy a čeľuste sú prirýchle.
Prečože – vodca, odpovedz tu –
sa uštvano ženieme pri výstrele
a neskúšame to v čase zákazu?
Наши ноги и челюсти быстры.
Почему же – вожак, дай ответ –
Мы затравленно мчимся на выстрел
И не пробуем через запрет?
V. Vysockij
Zdroj: kramola.info