Nedávno k nám do redakcie prišla správa s ponukou zverejniť životný osud jedného z nás. Najprv sa táto ponuka zamietla, obsah textu nezapadol do kontextu novín. Ale ako čas plynul, menil sa i názor… Veď i takýto je svet Slovienov… Žiaľ.
Vyrastal som v ateistickej rodine. Otec bol komunista, a veriaci boli
pre nás prinajmenšom čudáci, či skôr blázni. Bol som ale zvedavé dieťa a veľa som čítal. Raz mi napadlo ísť sa pozrieť len tak do kostola. To mi už bolo asi 15 rokov. Keď som sa ale o tom doma zmienil, tak otec dosť zúril. Nechcel pochopiť, že som bol jednoducho len zvedavý.
Prvýkrát som sa do kontaktu s veriacimi dostal asi keď som mal 20 rokov. Pracoval som v „chemičke“ a mal som rovnakú smenu s Jožkom Š., prvým pastorom. Síce mi hovoril niečo o Bohu, ale ja som si z toho robil srandu. Keby som vtedy nebol tak zadebnený, mohol som si ušetriť kopu problémov v neskoršom živote, lenže na „keby“ sa
v živote nehrá.
Časom som sa začal zaujímať o Bibliu, samozrejme len o Starý zákon. Začal som čítať knihy Mojžišove, traktáty Talmudu, a hlavne kabalistickú literatúru. Bolo to obdobie objavovania a tápania. V tej dobe som však dosť pil, lebo som trpel nespavosťou. Bral som i lieky, na ktorých som si vytvoril závislosť. Postupne som prešiel na pervitín a heroín. Šňupal som asi len dva týždne, potom som si začal pichať.
Pri injekčnej aplikácii nastupuje účinok drogy prakticky ihneď, je silnejší a najrizikovejší spôsob, ako to do seba dostať. Prekonal som dve žltačky a veľakrát som mal abscesy, ktoré si dokonca v jednom prípade vyžiadali operačný zákrok. Drogy sú ako diabol. Ponúkajú trochu potešenia a za to si zoberú úplne všetko. Prišiel som o prácu,
o dom, o vzťahy s rodinou. Syn sa so mnou prestal stretávať, mama sa mi tiež vyhýbala, a otec vo mne videl lumpa, čo sa len fľáka a nič poriadne nerobí (a nikomu z nich sa ani nedivím).
Raz sme sedeli s partou v Kolíne pred stanicou a čakali na vlak, ktorý nás mal doviesť na technopárty do Poděbrad. Prišli tam evangelizovať z kolínskej AC spolu s ľuďmi z Teen Challenge. Jeden z mladíkov mi povedal, že aj on bol na heroíne, ale Boh mu pomohol a už neberie. Bavil som sa i s pastorom Františkom F., ktorý ma pozval na jeho bohoslužbu. Chvály dobré, kázania asi tiež, už si nepamätám, ale čo ma najviac zaujalo, že títo kresťania majú niečo, čo ja nemám, ale mohol som mať. Nedokázal som to opísať, ale boli iní, i k sebe sa chovali inak, ako som bol na to dovtedy zvyknutý. Dnes môžem to, čo som
z nich cítil, pomenovať – láska. Začal som do kostola chodiť pravidelne každú nedeľu, dokonca cez prázdniny som s nimi išiel na zborovú dovolenku. Bolo to v roku 2007. Tam som prežil (že vraj ukážkovo) „obrátenie“. Už som veril v Boha, čítal som Nový zákon a veril, že Ježiš je Boh a spasiteľ, lenže v srdci som to nemal. Modlil som sa preto k Pánovi, aby zbúral ten múr medzi ním a mnou. A on to urobil. Tie ďalšie dni som sa vznášal a kúpal v božej láske. Bolo to nádherné.
Tri dni po obrátení som bol aj pokrstený v miestnom rybníku, a späť som prišiel už ako kresťan. Príchod späť na ubytovňu bol ale zrážka
s realitou. Takmer všetci, čo tam bývali, boli alkoholici alebo narkomani, takže už som tam nechcel bývať. Nastúpil som preto
do Teen Challenge do Poštovíc. Tam som sa naučil dosť o Bohu, ale po troch mesiacoch som odišiel. Asi pol roka som sa „držal“. Našiel som si prácu a chodil do zboru. Postupne som ale upadal, až som sa nakoniec vrátil späť k drogám a k starému spôsobu života. Prerušil som kontakt s cirkvou a nakoniec som skončil vo väzení za ťažké ublíženie na zdraví.
V kriminále som mal čas premýšľať a čítať. Znova som začal čítať Bibliu, chodiť na bohoslužby a modliť sa. Zo začiatku si z nás, ktorí sme chodili na omšu, iní spoluväzni robili srandu a mali poznámky ako: „Vonku ste sa mali modliť, tu je už neskoro…“, ale časom, keď videli, že si za tým stojíme, nás začali rešpektovať. Kúpil som si rádio a počúval som Proglas. Asi po roku a pol som dokonca v modlitbách ďakoval Bohu za to, že som vo väzení. Len vďaka tomu som sa k memu vrátil a bol s ním tak, ako nikdy predtým.
Po 2,5 roku ma prepustili na podmienku. Ešte som doma ani len
z nádražia nevyšiel a už som stretol „kamaráta“, ktorý mi nezištne daroval dve dávky, že vraj na oslavu z prepustenia. Nedokázal som odolať a po chvíľke som si pichol. Vrátil som sa na ubytovňu zúfalý
z toho, že sa závislosti nedokážem zbaviť. Bral som drogy a zároveň prosil Boha, aby ma z tej závislosti oslobodil. Jednoducho, aby niečo urobil, pretože ja som na to nemal. Nejakú dobu mi v hlave neustále naskakovala myšlenka na Exodus, kde som natrafil na verš R 7/15 „Nepoznávam sa vo svojich skutkoch“; veď nerobím to, čo chcem, ale to, čo nenávidím! A vtedy mi to došlo. Ten verš je o mne, a tým Exodom mi Boh ukazuje cestu. Vedel som, čo mám robiť: vyjsť
z otroctva drog, dať sa na cestu púšťou, ktorá síce bude ťažká, ale Boh bude stáť pri mne a ukazovať mi cestu, pokiaľ sa vo mne staré veci nenahradia novými, a ja budem môcť vojsť do zeme zaľúbenej.
Počas dvoch dní sa mi podarilo zohnať detox, na ktorý sa inak čaká dlho, a po ňom som bol niekoľko mesiacov na liečení. Boh dodržal, čo sľúbil. Bez neho by som tým nikdy nedokázal prejsť. Po liečbe som sa odsťahoval do Brna, aby som sa už nestretával s ľuďmi, ktorých považujem za rizikových. Tu si môžem vyberať, s kým sa budem stretávať a koho nechcem spoznať. Napravili sa mi i vzťahy s rodinou. Už sa mi nevyhýbajú. Naopak, navštevujeme sa a pokúšame sa napraviť, čo sme zmeškali. Veď, napríklad, syna som 12 rokov nevidel. Teraz je už tomu päť rokov, čo mi Boh pomohol zo závislosťou. Nie všetko je ružové, ale vždy, keď si vzpomeniem, ako som žil, musím ďakovať Bohu. Teraz som členom KS Brno, kde som si našiel nový duchovný domov, porozumenie a priateľstvo.
Jiři Malina