Prvé zmienky o pohanskych sobášoch u východných Slovanov sa nachádzajú v starobylých ruských letopisoch. Podľa svedectva Nestora, autora „Povesti dávnych liet“, najstaršej historickej ruskej pamiatke (začiatok 12. storočia), ktorá sa do dnešných dní zachovala, prvotnou formou uzavretia manželstva u starobylých východných Slovanov
do prijatia kresťanského náboženstva bol únos nevesty. Využívanie tejto formy v starobylej ruskej spoločnosti v pohanskom období nebolo náhodné. Obrad únosu naviac zodpovedá názoru a predstavám o primitívnom mužovi, ktorý chce nejakým pôsobom získať akékoľvek cennosti vrátane ženy. Takýmto zmocnením nevesta spolu s predmetmi domácej výbavy prešla do úplného a bezpodielovaho vlastníctva svojho nového majiteľa, manžela. Avšak! Vyjadrenie kronikára: „Zhromaždia sa na pľaci, aby sa plesalo a divoko spievalo…“, poukazuje na religiózne pohanské slávnosti, ale slová: „Nepriviň ženu k sebe, kto je s ňou posvätený“ naznačujú, že únos nevesty sa uskutočnil s jej súhlasom, a preto nemohol mať povahu skutočného násilia.
Pohanský „sobáš“ sa vykonával v súlade so stanovenými obradmi a
vo sviatočnej atmosfére. Večer priviedli nevestu do domu ženícha, kde ju privítali s chlebom, medom a posypali ju rôznymi druhmi plodov (mak, obilné zrná, hrach atď.), aby bola bohatá a plodná. Potom nevestu trikrát previedli okolo kozubu, aby sa poklonila domácim bohom a priniesla obetu. Následne ju posadili na zvieraciu kožu
s kožušinou hore. Vtedy hosťom rozdávali svadobný svadobný „kalač“ (bochník bieleho chleba).
Počas ceremónie osláv pohanského „sobáša“ sa vykonávali obrady, ktoré symbolizovali prechod dievčaťa spod moci jej otca pod moc jej manžela. V letopisoch „Povesti dávnych liet“ sa nachádzajú také tradície, v ktorých mala nevesta vyzuť ženícha. Medzi ďalšie rituály tohto druhu patria odovzdanie ruky nevesty otcom do ruky ženícha, zakrytie hlavy nevesty čepcom alebo šatkou, či ľahké údery korbáčom, ktoré dal ženíchovi otec nevesty. Po splnení všetkých potrebných formalít novomanželom obliekli nové košele a s poctami ich uložili
na lóže. Uvedenie nevesty do domu ženícha v súlade so všetkými potrebnými rituálmi dalo „sobášu“ právnu silu.
Ďalšou formou uzatvárania pohanských manželských zväzkov
u starých Slovanov bola kúpa nevesty. Pôvod zvyku kúpy a predaja dievčat s cieľom vytvoriť rodinu priamo súvisí s tradíciou ich únosov.
Pri zjednávaní obchodu sa určila výška výkupného a dátum „sobáša“. Forma zmluvy bola spravidla symbolická, ústna: „potrasením rúk“ alebo „prepletením rúk“. Následne sa objavilo množstvo religióznych foriem: púť na posvätné miesta alebo „litky“ (литки) alebo „pitky“ (пропоины) ako forma obety bohom. Suma, ktorá sa zaplatila
za nevestu, sa líšila podľa toho, či išlo o skutočný poplatok, ktorú dostal otec nevesty, alebo o rituálny – výkupné, ktorú dostal brat nevesty alebo jej priatelia. Postup uzatvorenia pohanského „manželstva“ kúpou spočíval v odovzdaní nevesty ženíchovi. Odovzdala sa nielen nevesta, ale aj symboly moci nad ňou. U Slovanov to bol bič, ktorý symbolizoval právo manžela potrestať svoju manželku.
Ďalšou formou pohanského „sobáša“, ktorá existovala u Slovanov
v predkresťanskom období, bol zmluvný „sobáš“, ktorý sa prvýkrát objavil u Polianov. Základom „zmluvného sobáša“ bola dohoda
medzi príbuznými nevesty a ženícha. Na existenciu takejto zmluvy upozorňujú slová letopisca o privedení nevesty nasledujúceho rána a „darčeku“ za ňu, čo boli činy, za ktorými sa ukrývalo plnenie podmienok zmluvy. Predmetom tejto dohody by mohol byť pricipiálny súhlas strán o uzavretí „manželstva“ medzi ich deťmi, termíny svadby, podmienky predvedenia nevesty, atď. Pri rozhovoroch o uzavretí „manželstva“ zohrávali rozhodujúcu úlohu rodičia alebo blízki príbuzní mladých. Súdiac podľa letopisu, s najväčšou pravdepodobnosťou názor nevesty a ženícha sa nebral do úvahy.
Ak sa rodičia mladých dohodli, pristúpilo sa k poslednej fáze zmluvy – zasnúbenie. V dome nevesty sa prestrel stôl, na ktorom sa podávali hlavné jedlá: ovsená kaša, koláč – bochník (karavaj) a syr. Dôležitým prvkom zásnub bol obrad krájania syra, čo bol jeden z najstarších pohanských východoslovanských obetných rituálov. Nevesta musela doniesť syr, svokor ho nakrájal a ponúkol ho každému, kto bol v ich dome.
Odmietnutie nevesty po zásnubách bolo považované za veľkú hanbu,
v dôsledku čoho mohla navždy zostať dievkou. Preto v prípade zrušenia zásnub museli rodičia ženícha alebo on sám nahradiť morálne škody, ktorý týmto spôsobil neveste, ako aj náklady na občerstvenie. Toto pravidlo tejto tradície štát neskôr prevzal a ustanovil ho vo forme zákona.
Z dôvodu, že pre Slovanov sila vody bola posvätným živlom,
nad vodou čítavali modlitby, veštili s vodou, k riekam, jazerám a
k studniam sa správali ako k živým bytostiam, ktoré boli schopné cítiť, chápať a ovládať ľudskú reč. Preto sa dá predpokladať, že prvé „manželstvá“ sa uzatvárali pri vode.
Preložil: bk
Zdroj: kramola.info/tag/tradicii