Matej Bel bol slovenský polyhistor, encyklopedista, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden
z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy, uvedomelý Slovák a Slovan.Po rodičoch bol príslušníkom zemianskeho stavu. Pochádzal
z remeselnícko-roľníckej rodiny. Študoval na viacerých vysokých školách (v Bratislave, v Halle), kde popri teológii študoval dejiny, jazyky a prírodné vedy. Po návrate zo štúdií bol evanjelickým farárom a prorektorom lýcea v Banskej Bystrici. Kvôli sympatizácii s Rákóczim bol odsúdený na smrť, no nakoniec ho omilostili. Mal všestranné vedecké záujmy: filozofia, umenie, prírodné vedy, teológia a jazykoveda, ovládal slovenský, maďarský, nemecký, latinský, grécky a hebrejský jazyk. Pomohol s vydávaním prvých tlačených novín Nova Posoniensia na našom území, ktoré prinášali správy aj o kultúrnom živote Uhorska.
Zreformoval vyučovací proces – zaviedol vyučovanie domáceho jazyka a tzv. reálnych predmetov, ako zemepis, ktoré sa dovtedy v Uhorsku nevyučovali.
Počas pôsobenia na evanjelickom lýceu v Bratislave ako rektor jeho vedecká činnnosť vrcholí. Výsledky svojho vlastivedného výskumu Uhorska opísal vo svojom diele Hungariae antiquae et novae Prodromus (Posol starého a nového Uhorska). Z poverenia samotného cisára Karola VI. napísal vlastivedné dielo Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisné znalosti o novom Uhorsku), na základe ktorého dostal veľké ocenenie – titul “magnus decus Hungariae“ (veľká ozdoba Uhorska), neskôr ho zvolili za člena korešpondenta londýnskej Royal Society, berlínskej Akademie der Wissenschaften a mnohých ďalších učených spoločností (olomouckej učenej Spoločnosti nepoznaných – Societas incognitorium, petrohradskej). Matej Bel sa stal tak známym, že ho panovník povýšil
do šľachtického stavu a vymenoval za cisárskeho dôstojníka.
Hoci bol Bel uhorským vlastencom, nezakrýval svoj slovenský pôvod a uvedomenie. Slovákom ako potomkom Veľkej Moravy venoval veľkú pozornosť ich pracovitosti a jazyku, zdôrazňoval ich autochtónnosť a starobylosť. Bránil rovnoprávne postavenie Slovákov a obdivoval ich zdatnosť. Veľmi cenné sú jeho podrobné opisy slovenských stolíc (Prešporskej, Turčianskej, Liptovskej, Novohradskej, Tekovskej, Nitrianskej), kde si všímal zvyky a životné spôsoby obyvateľstva.
Preto právom môžeme byť na neho hrdí!
Matej Bel zomrel 25. augusta 1749 na mŕtvicu na ceste z nemeckého Altenburgu domov, do svojej Bratislavy.
zdroj: referaty.aktuality.sk
slovenskivynalezcovia.webz.cz