Zrodenie najstaršieho slovanského, vo svetovom chápaní spisovného jazyka, bolo podmienené viacerými vonkajšími a vnútornými príčinami vo vývoji dobového slovanského spoločenstva. V tomto spoločenstve sa odohrávali veľké premeny. Rozpadávala sa prvotnopospolná spoločnosť, na mieste rodových a kmeňových spoločenských jednotiek sa vytvárali kmeňové zväzy a prvé štátne organizácie. Šírili sa pokrokovejšie formy hospodárstva a uskutočňoval sa proces feudalizácie spoločenských vzťahov. Tieto procesy sa v 9. storočí
v plnej miere odohrávali aj na Veľkej Morave. K vonkajším podmienkam včlenenia týchto zmien medzi Slovanov patrilo rozdrvenie avarskej moci v Podunajsku v roku 796. Toto malo však ako pozitívnu, tak aj negatívnu stránku. Pozitívnou bol mier a pokoj
od neustálych nájazdov, no negatívnou stránkou bolo otvorenie politickým vplyvom šľachty z Bavorska na územie našich Predkov. Jedinou možno malou výhodou, pre ktorú mali, alebo sa aspoň snažili Frankovia mať akú takú úctu k starým Slovanom, bolo získanie Bulharskej ríše za franského spojenca. Veľkomoravské knieža Rastislav
si uvedomoval skutočnosti a hľadal cesty, ako zamedziť vplyvu bavorskej šľachty. Východisko videl v získaní Slovanov žijúcich
na Balkáne za svojich spojencov, čím sledoval elimináciu vplyvu Nemcov, upevnenie feudálnych vzťahov na Veľkej Morave a reorganizáciu na jazykovej báze v slovanskej pospolitosti na svojom území. Aj toto boli dôvody, prečo sa obracia na byzantského cisára
Michala III. a prosí o učiteľov slovanského pôvodu.
Konštantín a Metod na Veľkej Morave.
Misia Konštantína a Metoda na Veľkej Morave nebola ich prvým motívom zostrojenia staroslovienskeho jazyka a hlaholského písma. Ešte pred príchodom na Veľkú Moravu, počas ich misie
medzi Krozármi, získali solúnski bratia prístup k staroruským písomnostiam. Medzi Krozármi stretli aj východných Slovanov (predkov dnešných Rusov) a preberali s nimi mnohé debaty. Staropisci zaznamenávajú, že Konštantín vtedy vyriekol: „Porozumel som nielen ich reči, ale pochopil som aj ducha tejto reči.“ Toto bolo prvou iskrou, ktorá v solúnskych bratoch zapálila túžbu po slovanskom jazyku a písomníctve. Ľudovo sa hovorí, že najkrajší jazyk, ktorý si najviac zamiluje naše srdce, je jazyk, ktorým k nám prehovárali naše matky. Hoci otec solúnskych bratov bol Grék, zastávajúci v Solúne úrad zástupcu vojvodu byzantskej župy, ich matka Mária bola balkánska Slovanka a už od detstva im vštepovala svoju rodnú reč. Preto Konštantín poznamenal pri stretnutí s predkami Rusov, že pochopil aj ducha ich reči.
Staroslovienske písomníctvo za čias Svätopluka.
Kritická situácia nastala po smrti kniežaťa Rastislava. Svätopluk nezdieľa hodnoty svojho predchodcu, a hoci za jeho vlády mala Veľká Morava najväčší rozmach, pripravovala aj svoj najväčší pád. Peniaze kazia charakter a za ne sa Svätopluk šikovne nechal preľstiť bavorskou šľachtou a jednota ľudu sa začala rozpadať. Táto schizma neminula ani kniežací stolec. Všetci dobre poznáme príbeh o Svätoplukových prútoch a jeho troch synoch. Rozorvaný veľkomoravský ľud nevydržal nápor starých Maďarov. Zasiate semeno slovanskej reči a písomníctva však napriek tomu začalo klíčiť, a kde mu vadili skaly, tak si našlo inú cestičku k miestu, kde vypučať. Žiaci Konštantína a Metoda našli útočisko v Bulharsku, kde v rokoch 893 – 927 počas panovania kráľa Simeona nastal zlatý vek staroslovienskej literatúry. Časť staroslovienskeho písomníctva bola zachovaná aj u susedov Čechov až do roku 1097, keď bola latinizátormi zakázaná a bola vypálená najväčšia bašta staroslovanského písomníctva v Čechách – Kláštor
na Százave. Napokon sa staroslovienčina rozšírila i na Kyjevskej Rusi, kde sa stala ohnivkom neskoršieho ruského a ukrajinského jazyka. Napriek vývoju ruského a ukrajinského jazyka sa nám od našich východných slovanských susedov zachovali aj neskoršie staroslovienske rukopisy, čo svedčí o veľkej úcte k jazyku Predkov na východe Európy. Tu možno spomenúť Sofonovyčov letopis z roku 1682, Irmolegion
z roku 1695, Baranovyčov služebník z roku 1665, či Velyčkov letopis
z roku 1720. Nemožno tu nespomenúť Jeufimijovu reformu staroslovienčiny, ktorá prebehla na Balkáne koncom 14. storočia a zasiahla neskôr aj rusky hovoriace krajiny.
Poznanie jazyku našich predkov nie je samoúčelné. Tvorí neoddeliteľnú súčasť slovanskej jazykovedy ako pre jednoduchýchľudí, tak aj budúcej prípravy odborníkov na poli slavistiky a slovanskej jazykovedy. Kiež by sa naše mysle pri hľadaní vlastných koreňov uberali aj týmto smerom, a tak vyplnili biele miesto v našom jazykovo -historickom povedomí.
Jozef Šušlík