Každý deň sa prebúdzame v tej istej miestnosti a vydávame sa
na tú istú cestu, aby sme prežili rovnako dnešný deň ako včerajší. Ešte nedávno každý deň prinášal nové dobrodružstvá, dnes je všetko naplánované. Je to to, čo znamená byť slobodný? Sme naozaj slobodní?
Aby nás nezavreli, tak sa radšej riadime niečimi pravidlami. Svet objavujeme cez učebnice. Roky sedíme v triedach a opakujeme, čo nám hovoria. Sme vychovávaní tak, aby sme sa neodlišovali jeden
od druhého. Učia nás, aby sme si odviedli svoju prácu, ale neučia nás pýtať sa, prečo je to tak. A tak pracujeme a pracujeme, až nakoniec spočinieme na cintorínoch. A naše miesta v tejto hre zaujmú naše deti.
Nie sme nič viac ako palivo. Palivo, ktoré poháňa elitu. Elitu oligarchov, ktorí sa schovávajú za logami korporácií. To je ich svet. A tým ich najcennejším zdrojom sme my. My staviame ich mestá, my obsluhujeme ich stroje, bojujeme v ich vojnách.
Napokon, peniaze nie sú to, čo ich poháňa. Je to moc. Peniaze sú len jednoduchým nástrojom nášho zotročenia. Bezcenné kúsky papierikov. Oni nám dali peniaze, a na oplátku my sme im dali svet. A tak tam, kde kedysi boli stromy, ktoré prečisťovali náš vzduch, sú dnes fabriky, ktoré ho, naopak, znečisťujú. Tam, kde kedysi bola pitná voda, je dnes páchnuci toxický odpad. Tam, kde sa zver kedysi voľne pohybovala, sú vybetónované parkoviská.
Sme to, čo jeme. A jedlo, ktoré jeme, je čisto navrhnuté len kvôli zisku. Hádžeme do seba toxické látky. Telá zvierat sú nakazené chorobami a predávkované liekmi. Ale my to nevidíme, lebo sme obklopení obrazmi, ktoré nám elita predkladá a tvrdí, že je to tak správne. Je vtipné, že ľudia si kedysi mysleli, že Zem je stred vesmíru, ale potom sa oni začali vnímať ako stredobod planéty. Nasadzujú nám masky civilizovanosti. Ale keď ju dáme dole, kto sme?
O všetkom si myslíme, že nás sa to netýka. Poukazovaním na druhých sa snažíme ospravedlňovať naše konanie. Alebo to dokazuje, akí sme
v skutočnosti malí. Radšej dáme zelenú našim primárnym pudom, než by sme mali myslieť a súcitiť. Ničíme svet a čakáme na niekoho, kto ho zmení. Bez toho, aby sme sa my sami zmenili. Jedného dňa náš život skončí, naše telá zhnijú a naši potomkovia si spomenú… Na nás,
na naše skutky. Lenže, na aké?
Ľudská rasa prežila len preto, lebo vie spolupracovať. Toto nie je
o záchrane planéty. Naša planéta tu bude, aj keď ľudstvo zanikne. Zem existuje niekoľko miliárd rokov, my možno 80. Sme teda len zábleskom v čase. Napriek tomu máme príležitosť, akú sme ešte nikdy nemali. Určíme budúcnosť života na Zemi. Buď budeme naďalej slúžiť tomuto systému a ničiť život, kým po nás neostane ani len stopa, alebo sa môžeme prebudiť. Uvedomiť si, že sa nevyvíjame smerom vpred. Súčasnosť je výsledok našich minulých krokov. Sme výsledným obrazom tých, ktorí tu boli pred nami. Teraz sme na rade my. Preto vyberajte cestu zodpovedne. Lebo si spisovateľ. A toto je tvoj príbeh.
Spencer Cathcart