Jan Werich (* 6. február 1905, Smíchov, Rakúsko-Uhorsko – † 31. október 1980, Praha, Česko-Slovensko) bol český filmový a divadelný herec, spevák, spisovateľ, dramatik a filmový scenárista, významný predstaviteľ medzivojnovej divadelnej avantgardy a povojnovej českej divadelnej a filmovej kultúry; tvoril umeleckú dvojicu s Jiřím Voskovcom.
Povedal:
„To máte tak. Je dobré, že medzi národmi sú sloni a poníkovia. Každý má svoje poslanie: i drobci ako i tí veľkí… Napríklad malé národy, ako Češi či Slováci, by mali byť mostami medzi tými veľkými. Mne sa ale táto myšlienka nikdy nepáčila… Po mostoch sa šľape. Ale súhlasím
s tým, že drobci sa môžu veľa veciam naučiť od tých veľkých, ale taktiež tých veľkých môžu všeličomu naučiť… Je však celkom jasné, že sa máme učiť od tých veľkých, avšak nie sa po nich opičiť! Národ, či je malý alebo veľký, nikdy nesmie stratiť svoju pôvodnosť. Inak by prestal byť národom. Karel Čapek, veľký básnik a veľký záhradník, raz povedal: „Pozri sa na ten strom… Sú na ňom veľké vetvy a malé vetvy… A tie veľké podopierajú tie malé. A v nich tečie miazga do tých malých. Oni tým malým vetvám tú miazgu neberú. A takto by sa mali chovať veľmoci k malým národom.“
Ak veríte, že človek je naozaj, ako nás učili v škole, homo sapiens, tak jeho veľkosť sa nesmie merať podľa toho, kto má koľko tankov a kanónov, ale podľa toho, ako pôvodne a ako hlboko vedia myslieť. A môžem vám dať tisíc príkladov, ktoré dokazujú, že sa veľké myšlienky
môžu narodiť v poslednej českej alebo slovenskej dedine alebo
v nejakej tej metropole s miliónmi obyvateľov. Jedno však verím: že sme všetci rovnakí, či je niekto krásny, alebo poďobaný od kiahní, všetkým rovnako je zima, keď vonku mrzne, a všetci sa potíme, keď vonku praží slniečko. A všetci musíme dýchať, aby sme sa neudusili. A všetkých nás nakoniec odvezú…
Preto nesmieme jeden z druhého robiť otroka! Každý musí mať rovnakú príležitosť prežiť plný život. Nikto nikdy si nesmie myslieť, že je viac alebo že je lepší ako ten druhý. Možno, že má toho viac
v makovici, možno, že nosí lepšiu košeľu, možno, že má fortieľnejšie
ruky, možno, že má väčšie bicepsy, ale toto všetko ho len zaväzuje, aby toho urobil viac pre tých s tými menšími bicepsami a s horšou košeľou. Ale tomuto môžu chápať jedine tí ľudia, ktorí majú radi ľudí, a to je to celé tajomstvo a jediný recept na šťastie. A to platí pre všetkých.
Pre mňa, pre vás, pre celý svet.
Niekedy si myslím, že sme urobili veľkú chybu, keď sme nechali
o slobode hovoriť len básnikov a táborových rečníkov. Básnici nedefinujú veci moc presne… A už vôbec nedefinujú veci jasne táboroví rečníci! O slobode sme mali nechať hovoriť učiteľov. Deti sa mali učiť o slobode v škole. Celkom vedecky… Tak ako sa učia čítať a písať a počítať… A mal to byť povinný predmet. Náramne povinný!!! Každý deň! A mali sme ich učiť, že sloboda nie je len taká „láska- páska“ a „vlasť- masť“, že to nie je len básnické volanie po krídlach. Mali sme ich učiť, aký je rozdiel medzi skutočnou slobodou a anarchiou. Ako slobodu je potrebné vždy spojiť s povinnosťou. Ako každý môže robiť to, čo chce, pokiaľ ale pritom nešľape susedovi
na kurie oko. Lenže s ľuďmi je ťažko… Dokážu si veci úplne vážiť jedine vtedy, ak ich na chvíľu stratili. To platí o slobode tak isto, ako
o všetkom ostatnom. Pokiaľ vám niekto nestojí za chrbátom a nepoloží vám revolvér medzi lopaky a nediktuje vám, čo máte písať a hovoriť a učiť, neviete naozaj, aká je to veľká vec, keď môžete písať a hovoriť a učiť, čomu sám veríte.“
Zdroj: youtube.com