„Spoločnosť je taká silná, ako je silný jej najslabší člen.“
Poprechádzať sa po meste len tak bez toho, aby sme nenatrafili
na bezdomovca, je už takmer nemožné. Nájdeme ich všade. Na ulici,
v obchodných domoch, na železničných či autobusových staniciach, v parkoch. Sú naobliekaní, špinaví, v rukách igelitky, v ktorých si nesú svoje domovy. Na tvárach im visí beznádej, vulgárnosť, pohŕdanie, strach. Kto sú to a kde sa tu vzali?
Bezdomovci sú veľmi rôznorodí ľudia z rôznych spoločenských vrstiev. Sú to muži a ženy rôzneho veku, s rozdielnym stupňom dosiahnutého vzdelania, majú rôznu minulosť, skúsenosti a odlišné problémy. Nájdeme medzi nimi skrachovaných podnikateľov, invalidných a starobných dôchodcov, naivných okradnutých jedincov, ľudí, ktorí nikdy nepracovali, zadĺžených či rozvedených, ale i dobrodruhov, ktorým takýto spôsob života vyhovuje. Avšak v slovenskej legislatíve pojem „bezdomovec“ oficiálne neexistuje. V zmysle zákona je to občan, ktorému bol zrušený trvalý pobyt podľa §7 ods. 1 písm. d) až g) Zákona 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky a nemá sa kde prihlásiť
na trvalý pobyt podľa §3 alebo 4. Spoločnosť je však predpojatá a bezdomovcov považuje za osoby spoločensky neprispôsobivé, prípadne za sociálne vylúčené. Bezdomovectvo pokladá za patologický jav, človek sa stáva bezdomovcom preto, lebo je najmenej schopný orientovať sa na trhu práce, na trhu nehnuteľností, využívať systém sociálneho zabezpečenia, či získať podporu od rodiny, príbuzných a priateľov. Neprizná, že hlavným dôvodom, že ľudia sú na ulici, je neschopnosť a neochota štátu zabezpečiť takú sociálnu politiku, aby sa podmienky života obyvateľstva zlepšovali, chránili sa ich práva, zabezpečila ich ochrana. Síce v Ústave SR sa uvádza, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, a že tieto práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nezrušiteľné, lebo každý má právo
na obydlie, smutné je, že štát dovolil svojim občanom hazardovať
s týmto ich základným právom, a podnikateľom ako súkromným osobám kupčiť s týmto právom na základe ich svojvôle bez možnosti kontroly štátnych orgánov. Inými slovami: občan, ak si chceš zabezpečiť základnú životnú potrebu – bývanie, a nemáš na to peniaze, choď do banky, požiadaj o úver, ako zábezpeku poskytni svoj dom, byt. Štát to bankám dovolil, ale nečakaj od neho pomoc, ak ti banka toto bývanie vezme a urobí si s ním, čo chce.
Toto však nie je jediný dôvod, prečo človek zostane na ulici. Môže to byť aj ako dôsledok straty zamestnania či rodinnej krízy (rozvod, úmrtie člena rodiny). Ak sa tak stane, je malá pravdepodobnosť, že sa mu podarí začleniť sa späť do spoločnosti.
Problémov je viac. Ten najväčší predstavuje nedostupnosť bývania. Ceny nehnuteľností na bývanie a nájmov sú pre chudobných, chorých, hendikepovaných ľudí, Rómov, seniorov či pre rodiny samoživiteľov príliš vysoké. Ďalším problémom sú sociálne dávky. Ich výška je príliš nízka, nepostačujúca na zabezpečenie základných životných potrieb, ako je bývanie, jedlo, odev, lieky. Napríklad dávka v hmotnej núdzi je vo výške 66,30 eur na mesiac, na deň to je približne 2,30 eur… Samozrejme, nedostane ich len tak. Podmienkou je odpracovať 32 hodím mesačne pre verejný prospech, ktoré organizuje úrad a obec.
V prepočte za jednu hodinu práce dostane len 2,07 Eur, pričom minimálna hodinová mzda je vo výške 3,333 Eur. Keby nejaký podnikateľ vyplácal svojim zamestnancom mzdu 2,07 eur za hodinu, bolo by na neho podané trestné oznámenie… Avšak štát/obec si to dovoliť môže. Okrádať, zneužívať, zotročovať. Niet sa čo čudovať, že človek nemá možnosti odraziť sa od dna. A čím dlhšie zotrváva v tejto situácii, tým je väčší predpoklad, že sa z neho stane asociál, stráca sociálne väzby, pracovné návyky, sebadôveru a sebaúctu, vznikajú
voči nemu predsudky a je zo spoločnosti odmietaný.
Na Slovensku evidencia ľudí bez domova neexistuje. Ako vysvetľuje riaditeľ komunikačného oddelenia ministerstva sociálnych vecí a rodiny Michal Stuška: „Štatistický úrad SR v rámci Sčítania obyvateľov, domov a bytov dospel k počtu asi 30 000 ľudí bez domova, pričom sa nezameriaval na ľudí prespávajúcich na ulici, na ľudí bez prístrešia. Mohlo by teda ísť o minimálny počet ľudí bez domova v SR“.
Doteraz neexistujú ani správy o stave bezdomovectva a ani o účinnej pomoci, ktorá by dokázala tento problém vyriešiť. Väčšina bezdomovcov oficiálnu pomoc ani neočakáva… Pomoc, ktorá im je ponúkaná, nechcú. A takú, ktorú by prijali, štát nerieši. Zámer? Neochota? Človek sa v núdzi ocitá preto, lebo tento štát nefunguje.
Zdroj: employment.gov.sk
glob.zoznam.sk
bratislavaden.sk